Prečo sa pri niektorých ľuďoch cítime bezpečne?
Niekedy stačí, aby niekto vošiel do miestnosti, a naše telo sa trochu uvoľní. Pri inom človeku zostávame v strehu, hoci neurobil nič očividne zlé. Prečo?
Pocit bezpečia nie je iba myšlienka. Vzniká zo spolupráce mozgu, tela, predchádzajúcich skúseností a informácií, ktoré získavame z druhého človeka.
Tón hlasu. Výraz tváre. Tempo reči. Pohľad. Pohyby. Dotyk. Predvídateľnosť správania. To, či druhý človek reaguje na naše signály. Veľká časť tejto komunikácie prebieha skôr, než nad ňou začneme vedome premýšľať.
Nervové systémy sa nestretávajú vo vákuu
Keď komunikujeme s druhým človekom, nereagujú iba naše myšlienky.
Mení sa aj naše telo. Výskum medziľudskej fyziológie ukazuje, že počas sociálneho kontaktu sa môžu medzi ľuďmi objaviť súvislosti v srdcovej činnosti, autonómnej aktivite, pohybe či ďalších fyziologických parametroch. Tento jav sa označuje ako interpersonálna fyziologická synchronizácia.
Neznamená to, že dve srdcia začnú biť úplne rovnako. Ani že existuje nejaké mystické spojenie medzi nervovými systémami. Skôr to ukazuje, že ľudia sa počas interakcie môžu navzájom priebežne ovplyvňovať a prispôsobovať.
Jeden človek spomalí reč. Druhý spomalí tiež. Zmení sa dýchanie. Uvoľní sa výraz tváre. Predĺži sa výdych. Zníži sa potreba neustále kontrolovať okolie. Vzťah sa stáva súčasťou regulácie organizmu.
Ako telo vie, že je bezpečne?
Stephen Porges pre tento proces v rámci polyvagálnej teórie používa pojem neurocepcia – automatické vyhodnocovanie signálov bezpečia a ohrozenia bez potreby vedomého rozhodovania.
V tomto rámci môže bezpečný hlas, mimika alebo sociálny kontakt podporovať stav, v ktorom je človek dostupnejší pre komunikáciu, kontakt a regeneráciu.
Polyvagálna teória je v terapii veľmi vplyvná, ale je fér dodať, že niektoré jej konkrétne anatomické a evolučné vysvetlenia sú v súčasnosti predmetom výraznej vedeckej diskusie. V roku 2026 publikovala skupina odborníkov rozsiahlu kritiku jej kľúčových fyziologických tvrdení; následne bola publikovaná aj odborná odpoveď obhajujúca rámec teórie.
Myšlienka, že sociálne prostredie dokáže ovplyvňovať stresovú fyziológiu, však nestojí iba na polyvagálnej teórii. Výskum sociálnej bezpečnosti, vzťahovej regulácie a sociálnej neurovedy ukazuje, že podpora, blízkosť a dôveryhodné sociálne väzby môžu meniť reakciu človeka na ohrozenie a stres.
Bezpečie vzniká aj z minulosti
Dvaja ľudia môžu stretnúť tú istú osobu a cítiť sa pri nej úplne odlišne. Prečo?
Pretože mozog neposudzuje iba človeka pred nami. Prináša si so sebou históriu predchádzajúcich vzťahov. Skúsenosti učia nervový systém, ktorým signálom dôverovať, čo očakávať a na čo si dávať pozor.
Pre jedného človeka môže byť ticho znakom pokoja. Pre iného môže znamenať, že sa blíži konflikt. Jeden môže priamy pohľad vnímať ako záujem. Druhý ako tlak. Bezpečie preto nevzniká iba z toho, čo druhý človek robí.
Vzniká zo stretnutia jeho správania s tým, čo sa náš nervový systém naučil očakávať.
Ko-regulácia
Možno práve preto existujú ľudia, pri ktorých nemusíme robiť nič mimoriadne. Len byť. Nemusia nás presviedčať, aby sme sa upokojili.
Ich spôsob prítomnosti vytvára podmienky, v ktorých už organizmus nemusí byť taký ostražitý. Psychológia a psychofyziológia pre tento vzájomný regulačný proces používajú pojem ko-regulácia. A možno práve toto je jedna z najzaujímavejších vlastností ľudského nervového systému:
nedokáže sa regulovať iba zvnútra.
Celý život sa učí regulovať aj vo vzťahu.
Choď hlbšie
Stephen W. Porges – Polyvagal Safety: Attachment, Communication and Self-Regulation
Porgesov pohľad na pocit bezpečia, sociálny kontakt a autonómny nervový systém.Stephen W. Porges & Seth Porges – Our Polyvagal World
Prístupnejšie spracovanie polyvagálneho pohľadu na bezpečie, vzťahy a stres.Social Safety Theory – Slavich a kol.
Ak chce čitateľ ísť mimo polyvagálneho rámca, veľmi zaujímavý vedecký pohľad na sociálne bezpečie, ohrozenie a stresovú fyziológiu.